Pazúriky
Pazúrikmi sa papagáj pridržiava, s ich pomocou šplhá a nimi si môže lepšie uchopiť predmety či pridržať potravu. Ich prerastanie prezrádza, že vtákovi chýba pohyb po povrchu, ktorý by pazúriky prirodzene obrusoval, ako by tomu bolo v prírode, kde sa ich končeky obrusujú o drsný povrch vetiev a o iné materiály s hrubou povrchovou štruktúrou. Nevhodné sú preto bidlá z plastu alebo z tvrdého dreva s hladkým povrchom, ktoré bývajú súčasťou novo zakúpenej klietky. Také bidlá je lepšie vymeniť za vetvy s kôrou netoxických drevín.
Že pazúriky prerastajú, zistíme z ich neprimeranej dĺžky, z nepravidelného tvaru v podobe akejsi vývrtky alebo z toho, že vták sedí na bidle s behákmi vytočenými do strán.
Do pazúrikov ústí cieva, ktorú v rohovine vidíme proti svetlu červeno, a je v ňom tiež nervové zakončenie. Pri ich prerušení spôsobíme papagájovi bolesť a krvácanie, ktoré je nutné zastaviť prípravkom zastavujúcim krvácanie. Papagája pritom držíme zabaleného v uteráku, kým sa krvácanie nezastaví. Pre skrátenie pazúrikov je vhodné použiť špeciálne klieštiky a zástrih vykonať nie kolmo, ale šikmo tak, aby nebola zasiahnutá cieva.
Pozor ! Pravidelné zastrihávanie pazúrikov by mohlo naopak naštartovať ich zvýšený rast. Pazúrik vytrhnutý z lôžka už nedorastie.
Zobák
Zobákom (Rostrum) s hákovite tvarovanou hornou čeľusťou a jej pohyblivosťou sa papagáje odlišujú od ostatných druhov vtákov. Najdlhšiu hornú čeľusť medzi papagájmi má v dĺžke okolo 100 mm kakadu palmový ( Probosciger aterrimus ) alebo tiež ara hyacintová ( Anodorhynchus hyacinthinus), 83-93 mm. Zobák, ktorý je vzhľadom k veľkosti pomerne ľahký, tvorí čeľusť horná (Maxilla) a dolná (Mandibula). Papagáje svojimi čeľusťami môžu ľahko rozdrviť tvrdé semená a orechy. K tomu im slúži horné poschodie z tvrdej rohoviny vybavené priečnym ryhovaním, ktoré umožňuje tuhú šupku pridržať, aby nekĺzala, a mohla byť protitlakom dolnej čeľuste rozdrvená. V strede poschodia sa nachádza trojuholníková štrbina vnútorných nozdier, vzduch potom prúdi pomerne zložitým systémom choán, ktoré sú uložené nad horným poschodím a spájajú ústnu dutinu s dutinou nosovou. Štrbina sa počas prehĺtania uzatvára, aby sa potrava nedostala do nosnej dutiny. Na spodu dutiny ústnej sú dobre vyvinuté slinné žľazy, ktoré produkujú vlhké sliny pre zvlhčovanie potravy a jej ľahšie prehĺtanie. U zrnožravých vtákov sliny uľahčujú ďalšie trávenie, lebo obsahujú aj malé percento tráviacich enzýmov. Papagáje si zobákom dokážu potravu dokonale rozomlieť a tá spolu so slinami ľahko kĺže do pomerne úzkeho pažeráka. Na zobáku a v ústnej dutine sa sústreďujú bunky (mechanoreceptory) citlivé na tlak, teplo, chlad, bolesť a pohyb.
Rohovinová horná časť zobáku (rhinotheca) má u niektorých druhov papagájov výrazný postranný výbežok. Rohovinová časť spodnej čeľuste (gnatotheca) má deltovitý tvar s ostrými reznými okrajmi (Tomia). Trením spodnej čeluste o poschodie hornej čeľuste - s tvrdým priečnym ryhovaním - opakovaným pohybom dolnej čeľuste do strán vzniká škrípavý zvuk, ktorý niekto považuje za výraz určitej pohody, v ktorej sa papagáj práve nachádza. Zmyslom takéhoto pohybu je obrusovanie a ostrenie rezných okrajov spodnej čeľuste. Rohovinový povrch zobáka dorastá, pričom pri hornej čeľuste to môže byť podľa veľkosti papagája okolo 25-40 mm za rok, ale súčasne sa používaním obrusuje, čo sa najlepšie deje ohryzovaním dreveného materiálu - vetiev s kôrou. Ak vzniká problém s jeho prerastaním, mal by úpravu vykonávať zverolekár - pre papagája je to nepríjemný a stresujúci zásah.
Sila stisku zobáka papagájov sa pohybuje podľa ich veľkosti okolo 35-50 kg / cm 2. Zobák je citlivý a motoricky zdatný orgán, ktorým vták predmety ohmatáva.